Nastúpila som zadnými dverami. Na zadnom štvorsedadle sedela skraja staršia pani, vedľa nej mladšia pani, ktorá sa s ňou rozprávala, vedľa nej prázdne sedadlo a na kraji pán v strednom veku. Sadla som si medzi nich a premýšľala o kadečom, ako mám v MHDčke vo zvyku. Išla som iba dve zastávky z Kremnickej ku Auparku. Hneď po pár sekundách mi začalo byť jasné, že pani vedľa mňa nie je úplne obyčajná. Pomedzi rozprávanie sa s priateľkou/príbuznou sa strhávala, vydávala zvuky a potom zase pokračovala v koordinovanej činnosti akoby nič. Ľudia okolo sa občas obzerali, letmo, snažili sa nezazerať, no bolo to evidentné. Netušili, ako si majú správanie tejto pani vysvetliť.
Ja som si ho vysvetliť vedela. Na 99 percent som si bola istá, že som natrafila na človeka trpiaceho tzv. tourettovým syndrómom, vrodeným neuropsychiatrickým ochorením, ktoré sa vyznačuje práve zvukovými a pohybovými tikmi. Inak môžu byť títo ľudia úplne "normálni". O Tourettovom syndróme sú základné informácie napríklad aj na wikipédii (http://cs.wikipedia.org/wiki/Tourette%C5%AFv_syndrom). Naživo som doteraz ešte nikoho s týmto syndrómom nestretla, no vedela som, že takí ľudia existujú.
Ja som teda vedela, o čo sa jedná a preto som vedľa tejto pani pokojne a úplne uvoľnene sedela. No popritom som rozmýšľala, aké to je, keď na ňu denno-denne ľudia pozerajú a netušia, čo sa s ňou deje. A zároveň som si uvedomovala, akí neistí niektorí ľudia sú, pri pohľade na moju spolucestujúcu. Ja som mala výhodu v tom, že som vedela čo sa deje a mohla som byť pokojná. Zároveň som aj ja vyzerala trochu divne - pokojne si sediaca vedľa niekoho, kto je "očividne nenormálny". Bolo pre mňa príjemné prekvapenie, keď som zistila, že sa na nikoho z mojich spolucestujúcich nepozerám zhora, ako by som to možno niekedy v minulosti urobila. Brala som to ako jednu z mnohých situácií zo života, v ktorej sa všetci správajú najlepšie ako vedia. No zároveň som mala pocit, že v tom autobuse niečo zásadné chýbalo. Čo? Ťažko sa mi to pomenúva. Napadali mi rôzne slová: spolupatričnosť, porozumenie, tolerancia? Alebo možno jednoducho iba komunikácia.